PeTeeR (Plánovať,Tvoriť,Realizovať)

1. května 2018 v 16:54 | Surly

alebo

Môj neúplný návod na vlastné veľdielo



"Inšpirácia existuje, len nás musí nájsť pracovať."

Sú múdre slová svetoznámeho Pabla Picassa, ktoré som si vybrala aby som na čitateľa pôsobila užitočne a sčítane zároveň.

Počas rokov písania väčších, menších hlúpostí som si totiž jednu vec s určitosťou uvedomila.

Bujná fantázia ani talent moje príbehy nenapíše. Vytvorí, to áno, ale len ja ich môžem zrealizovať. Zrealizovať vďaka vytrvalej práci (ešte sa na tom pracuje), ktorá vytvorí nejakú hodnotu.

Niečo, čo tu po mne zostane. Alebo aj nie. Je to vec kvality a uhla pohľadu. Sama totiž nikdy nebudem nový Asimov, Rowlingová (doplňte podľa ľubovôle), iba nové "JA".


Preto na miesto zaručených receptov na spisovateľstvo len spíšem niekoľko postrehov, ktoré mne pri tvorbe nejakým zázrakom pomáhajú a každému z cteného osadenstva na úvod odporúčam prihliadať na seba, absorbovať typy iných a vziať si z toho všetkého niečo užitočné pre seba. Každý sme predsa unikát, aj keď sú naše štýly písania vzájomne ovplyvnené.


V tomto duchu by som rada predstavila navzájom rovnocenné prvky svätej trojice písania a´la Surly, ktoré som nazvala Plánovať (Pe) Tvoriť (Te) Realizovať (eR).

Podstatou plánovania z pohľadu manažmentu je určenie cieľov, cieľových hodnôt a spôsobu ich dosahovania. Čo je celkom jednoducho aplikovateľné aj keď niekto pracuje na projekte ako vydanie vlastnej knihy.

V tejto fáze je už cieľ (vydať knihu) jasný. Plánovanie je však užitočné aj keď chceme aspoň orientačne načrtnúť ako sa charaktery nášho diela dopracujú z bodu A do bodu B, ako by ten bod B mal vyzerať, akými zmenami si za ten čas prešli.


Plánovanie nepohrdne ani štatistikami, ak si niekto zakladá na sledovaní koľko hodín v určitom časovom úseku strávi písaním, koľko slov vyprodukuje, v akom časovom období (ráno, predpoludním, popoludní, večer). Internet je navyše hojným zdrojom rôznych aplikácii od počítania slov, cez sledovanie produktivity, až po tie, ktoré poskytujú istý druh inšpirácie. (NANOWRIMO, Writeometer...)


Mne osobne ani nie samotný proces spôsobuje problémy ako to, že sa k nemu musím najskôr dokopať.
Vtedy mi nezostáva nič iné než poraziť lenivosť, čo býva skôr jej surové ignorovanie.

V tomto prípade by som sa rada vrátila k myšlienke pána Picassa v úvode článku.
Po rokoch a niekoľkých autorských a iných krízach, som totiž toho názoru, že neexistuje niečo ako múza. Iste niekedy mám dojem akoby ma inšpirácia doslova "ovalila" po hlave. Naopak inokedy, keď na mňa začína pôsobiť stereotyp, mám pocit, že sa mi inšpirácia vyhýba veľkým oblúkom a musím ju hľadať na nových miestach.

Myslím si, že je to prirodzený proces. Avšak vety typu: "Múza ma opustila, nenapadá mi nič čo by som napísala, nemám nápad," sa mi javia ako bohapusté výhovorky. V tomto posudku vychádzam len zo seba a z toho, že som výroky podobného typu používala až príliď často.
Iná vec je keď sa stretnem s tým, že bloger má autorský blok každý druhý týždeň, o čom samourejme nezabudne upozorniť svoje publikum. Považujem to za nemožné. Za výhovorku. Žiaľ v prípade, že nejde o výhovorku, tak sa obávam, že problém bude niekde inde.

Iste som len cynik, ktorý vyrástol z toho, že niečo dosiahne mylnou predstavou, že si sadne pred papier a nápad len tak naskáče do hlavy. Alebo, že počká na nápad a až nejaký dorazí, tak ho dá na papier. (Jasné stane sa aj to, no väčšinou ide len o približnú kostru príbehu.)


Čiže väčšinou musím inšpiráciu objaviť alebo si ju sama vytvoriť. Napríklad účasťou vo výzvach. Ak sa niekto nebojí anglického jazyka, tak mu odporúčam navštíviť užitočnú stránku https://writerswrite.co.za/

Prípadne si vytvoriť vlastnú výzvu s vlastnými podmienkami. S touto radou ešte zatiaľ narábam trochu opatrnejšie, keďže len nedávno som sa pustila do vytvorenia personalizovanej výzvy a jej výsledky mi ešte z dlhodobého hľadiska nie sú známe.




Tvorba, čiže samotný proces výroby príbehu. Túto fázu delím na dve časti.

A. Tvorba reálii, teda tá najsamzaujímavejšia časť celej tvorby. Aspoň podľa môjho názoru. V tomto bode by som chcela nenápadne nadviazať na predošlé zmienky o inšpirácii.
Písanie kostry príbehu, biografie postáv, sprievodných poviedok, básničiek. Niekomu môže vyhovovať počúvanie tematickej hudby počas tvorby. Radami sčítaný budúci autor už pozná rôzne rady, generátory mien, miest, príbehov, ktoré sú väčšinou aj tak na dve veci. Prípadne sa už stretol s návodmi a otázkami, ktoré má autor položiť svojej postave pri jej vytváraní. Do toho rýpať nebudem.


Osobne však kadiaľ idem, tadiaľ odporúčam vytvoriť si aj takú na prvý pohľad nepodstatnú vec ako menný zoznam VŠETKÝCH postáv, ktoré sa v príbehu mihnú.

Pre mňa osobne je niečo také skvelým zdrojom inšpirácie. Menný zoznam, s niekoľkými slovami o postave, o tom kedy sa s ňou čitateľ mohol stretnúť. Aj keby tá postava len jeden jediný krát načapovala pivo protagonistovi.

Je však pokojne možné, že to bol kedysi žoldnier, ktorý všetko stratil vrátane viery v spravodlivosť a tak sa rozhodol zanechať svoj dovtedajší život aby si z úspor kúpil opustený polorozpadnutý barak a spravil z nej tavernu známu v širokom okolí. To mu prinieslo ďalšie kontakty a ako taký prehľad o dianí v kráľovstve, pričom sám nie raz poskytol útočište niekomu, kto upadol do nemilosti krutého dračieho vladára. No a hneď máme niečo, čo by sa dalo spracovať aspoň na kratšiu sprievodnú poviedku dotvárajúcu atmosféru daného fiktívneho sveta.


Inokedy keď mi došla múza, tak mi značne pomohlo kreslenie. Nakresliť si mapu sveta, postavu, nejaké miesto, čokoľvek. Len jednoducho slovensky povedané, vykašľať sa na písanie.

Je síce pravda, že tento druh tvorby využívam, len na vlastné súkromné účely. Vôbec totiž neviem kresliť, ale paradoxne každá postava mi príde o kus reálnejšie ak si ju nakreslím.

Prípadne nakreslím niečo, čo sa nezhoduje s písanou predlohou. Lenže ma inšpiruje k napísaniu postavy akú sa mi omylom podarilo nakresliť. Každopádne ak už nič iné, tak je to skvelý spôsob oddychu od písania.


Za dôležité považujem aj miesto tvorenia. Niežeby mi teda robilo problémy dať si do uší slúchadla a tak počas jazdy autobusom "uniknúť" ruchu okolia.
Za najideálnejšie však aj naďalej považujem keď mi to miesto zabezpečuje dostatočne veľký priestor na pochodovanie po miestnosti a súkromie. Práve počas takého krúženia po miestnosti mi totiž najlepšie pracuje mozog.
Nie raz sa mi to osvedčilo počas štúdia na písomky, učenia sa básne naspamäť, prípravy na prejav, plánovania, brainstormingu alebo ponárania sa do mojich ako i cudzích fiktívnych svetov. Slovom čokoľvek, čo si vyžaduje moje sústredenie radšej vykonávam v pohybe. Kto vie čím to je. No nikdy som si nedokázala poriadne "sadnúť nad učebnice" bez toho aby moja pozornosť neutekala v jednom kuse niekam do preč.

Súkromie zas uprednostňujem z dôvodu, keď už sa mi raz podarí vžiť sa do postavy, tak aby moji blízky nepochybovali o mojom duševnom zdraví, keby ma náhodou prichytili ako "čarujem" = kývam rukami do všetkých svetových strán, ehem. (pozn. red. nechcete ma vidieť šermovať)


Keď sa aj touto časťou prelúskam bez viditeľnej ujmy, môžem s kľudným svedomím pokračovať bodom b.


B. Teda tá nezáživná časť, keď si musím zapísať všetko to, čo sa mi urodilo v hlave ako aj skompletizovať svoje poznámky na zdrapoch papiera, obrúskoch a ľavej ruke (z toho som už síce vyrástla a presedlala na modernejšiu verziu poznámkového bloku v smartfóne).


Realizácia, alias to najlepšie na koniec. Je to bod, ku ktorému som sa za celé tie roky ani len nepriblížila. Tobôž nie k hotovej knihe. Tento rok som si ale dala sľub niečo s tým urobiť.

Ide asi o jeden z najkrajších a zároveň najhnusnejších momentov tvorby, keď príbeh po niekoľkých vytrhaných vlasov, odretých lakťoch a opuchnutých očí obstojí, alebo autor zistí, že jeho pýcha je vlastne pekná kopa hnoja a môže začať odznova.

1. V prvom rade je nevyhnutné napísať kapitoly tak, aby mali hlavu aj pätu.

2. Nechať odležať.

3. Skontrolovať/dať skontrolovať gramatiku, či dej a postavy dávajú zmysel aj niekomu inému ako je autor. Či to má potenciál neunudiť na smrť čitateľa a či zistiť či sa podarilo vyvarovať mindfuck efektu.

4. Zistiť, že to je horšie, než ste čakali a vydanie vášho veľdiela musí ešte seriózne počkať.

5. Celé dielo prepísať.

6. Nestratiť nervy.

7. Odležať ako fľašu kvalitného vína.

8. Opäť dať skontrolovať niekoľkým nešťastníkom zvaným betareaderi.

9. Nabrať odvahu a vypočuť si ich verdikty.

10. Celú množinu krokov M[1-9] zopakovať až kým definitívne nestratíte nervy alebo dospejete do bodu keď si uvedomíte, že ďalšie úpravy vášho veľdiela by ho už len viac pokazili.

Zhruba takto si tento krok predstavujem ja. Po jeho absolvovaní potom môže nasledovať žobranie u vydavateľov, než to napríklad ja definitívne vzdám a vydám ju zdarma na stránke zameranej na crowdfunding s možnosťou dobrovoľného dotovania autora za pár centov. Prípadne v nejakej dobrovoľníckej online knižnici, ak by moje veľdielo prijali aspoň tam.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Executor Executor | E-mail | Web | 3. května 2018 v 19:34 | Reagovat

Vidím dlhší článok, tak som prišiel podporiť. K prvému bodu, keď sa ľudia uzavrú a nevedia vypustiť nič, tak vždy mám dojem, že to oni chcú písať nasilu a pritom nemajú záujmy o ktorých by písali. Môže to byť ale len moje deformované vnímanie. Zrejme sa im v hlave nerodí toľko asociácií, aby inšpiráciu videli všade naokolo. Pritom ako som písal inde je pointou písať o tom, čo ešte nebolo dobre mapované... a videnie asociácií sa verím dá natrénovať.
Potom mám poznámku ku post fáze písania. Pre mňa nebýva nezáživná, lebo ja sa rád vyjadrujem čo najpresnejšie, čiže je to druh zábavy. Robím síce úvahy, ale pri nich sa mi stávalo, že v tejto pokročilej fáze som si uvedomil nové možnosti a často dôležité. S príbehmi nemám skúsenosti, len teda nedokončené, opustené a jeden rozpísaný.

2 Surly Surly | 21. května 2018 v 23:53 | Reagovat

[1]: U mňa je tá fáza písania nezáživná azda aj z toho dôvodu, že som neuveriteľne netrpezlivý tvor. Práve kvôli tomu obdivujem každého, kto má danú trpezlivosť a vytrvalosť aby ho/ju tá časť náležite bavila.
Zo svojho súčasného stavu na tú fázu prihliadam ako niečo náročné, niečo pred čím mám obrovský rešpekt.
Mimochodom. Vďaka za podporu. Moje ego nadšene zaplesalo. :-)

3 Executor Executor | E-mail | Web | 22. května 2018 v 8:31 | Reagovat

[2]: Nuž, ja by som povedal, že tá trpezlivosť pri dokončovaní práce je len dôsledkom túžby po dokonalosti. Je to perfekcionalizmus, vďaka čomu to funguje. Naopak, ľudia ktorí nemajú tak silnú sebakritiku možno publikujú často preto, lebo majú dobrý pocit z dokončenia veci a vzrušujúce očakávanie, že sa prejavili a možno niekto zareaguje.

4 Surly Surly | Web | 22. května 2018 v 14:34 | Reagovat

[3]: Takže ten človek dôsledkom toho perfekcionimu zmiešanému s netrpezlivosťou nedokončí načatú knihu, pretože na dielo kladie také nároky, že ho radšej nepublikuje než aby ho publikoval nedokonalé, brakové?

Doposiaľ na svojom príklade som to videla jednoduchšie ako chybajúcu výdrž dotiahnuť to nekonečné škrtanie a opravovanie až do jeho konca. Zaujímavý pohľad.

5 Executor Executor | E-mail | Web | 22. května 2018 v 14:41 | Reagovat

[4]: To neviem, knihu som ešte nikdy nerobil. Najväčšie články ale mohli byť budované aj vyše mesiaca. Vtedy keď si musíš dávať pozor na vlastné vyjadrenia (napr. odbornejšie články) je to stresujúce, aby si nevytvorila dezinterpretáciu alebo aby nepochopili zle teba. No a hlavne písal som o dvoch ľuďoch, jeden perfekcionista, druhý netrpezlivý.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama